Tí z vás, ktorí si už stihli prečítať môj rozhovor s Robom Talbotom, autorom komiksu, ktorého recenziu aktuálne čítate, už vedia čo-to o pozadí a vzniku Grave Worms. Aby som sa nemusel opakovať, treba si tento zaujímavý rozhovor prečítať, odporúčam.
Ale nie o tom som chcel, samozrejme.
V tomto príspevku sa pozrieme bližšie na tento podarený výtvor z indie komiksovej scény – a to hneď teraz.
44 strán (vrátane farebnej obálky) približne A4 formátu a 4 komiksové príbehy v nádhernom čierno-bielom prevedení. Čo viac by si človek mohol priať?
Než túto myšlienku rozvediem – vrátim sa k nej neskôr – poďme sa pozrieť, čo to vlastne nám ten Rob prichystal.
Treba povedať, že už samotná obálka komiksu je viac ako trefná a myslím, že viac ako dokonalo vyjadruje tú povestnú britskú dušu. Zažil som, videl som, nechápem doteraz, ale na tom nezáleži.
To odvážne vyhlásenie v štýle „sorry guys…but now it’s our turn!“ je v tomto prípade viac ako vhodné. Doba praje nielen pripraveným, ale aj odvážnym. A to sa tvorcovi tohto komiksu nedá uprieť.
Pobaví aj podarená variácia na klasickú cenu z dôb dávno minulých, kedy legendárne komiksy stáli povestných 25 centov (amerických). Tá doba je dávno preč, cena výtlačku Grave Worms #1 je „Nie 25 centov“. To sú také tie milé poznámky, ktoré ľudí znalých veci rozhodne pobavia. A mňa pobavilo.
Grave Worms sa nesie na kultúrnej retro-vlne, a do istej miery aj zachováva kultúrne artefakty minulosti.
Napr. druhá strana nám prináša pohľad na – dnes už neexistujúcu – ponuku z katalógu spoločnosti Johnson Smith Co. (kedysi z Mt. Clemens, Michigan, USA) z roku 1972! Zásielkovým katalógom sa rozhodne budeme venovať v samostatnom článku (resp. recenzii) jednej zaujímavej knihy, ale už len samotný pohľad na túto stranu vyvoláva vo mne totálny pocit nostalgie. Prečo?
Tí z vás, ktorí zažili dobu listovania zásielkovými katalógmi firiem ako Neckermann či Otto, prípadne niekdajšia mládež, listujúca práve takýmito hračkárskymi katalógmi, ktoré boli občas súčasťou podpultového francúzskeho komiksového magazínu Pif (by normálne človek neveril, ale toto sa k nám zo Západu dostávalo, ale zjavne kvôli tomu, že to vydávali francúzski komunisti). Jaj, všetky veci by som odtiaľ chcel!
Ale, nevydalo.
Dnes, samozrejme, sa človek len pousmeje nad tým, čo všetko sa dalo deťom vsugerovať ako potrebné, a aké hlúposti sa dali reklamovať – no súdiac podľa dnešnej situácie, ono sa toho veľa nezmenilo.
No ale to som už odbočil. Ako som povedal, aj tejto téme – ktorá mňa osobne napríklad veľmi zaujíma – sa budeme venovať niekedy nabudúce.
Ten náš návrat znamená to, že sa stretávame s dvomi postavičkami, ktoré v tejto branži slúžia vo funkcii „host“, teda ako sprevádzač nasledujúcimi príbehmi. Ak si spomínate na Elviru, Vampiru a podobných horror hosts (predtým, než napr. spomínaná Elvira prešla z čisto TV produkcie aj do komiksovej sféry), máte presný obraz toho, čo mám na mysli.
Týmito našimi dvomi sprievodcami sú Baroness (teda Barónka, ale nemyslím tú našu vychytralú „barónku“ zo Smeru, veru nie) a Executioner (po slovensky pekne zvučne „Kat“).
Tieto dve postavičky nám otvárajú prvý príbeh s názvom „Monsters“.
Priznám sa, že v tomto príbehu mi chýbal motív konania titulných monštier, na strane druhej – mnohokrát sa veci dejú (a ľudia konajú) bez zjavného motívu či dôvodu. A keď sa človek po prečítaní tohto príbehu zamyslí, ono to nakoniec zmysel dáva, pretože predpokladám, že sa s tým každý z nás už v nejakej forme a nejakým spôsobom stretol. „Prečo si to spravil? Neviem.“ Asi tak nejako.
Druhým príbehom z tohto kvarteta storiek je „Dance of Death“ a ten je rozhodne zaujímavý. Pretože ma pozadie hudobného businessu zaujíma, plus mám rád dobrú horrorovú zápletku, môžem len vrelo odporúčať. Skvelý supernaturálny príbeh s motívom pomsty, čo na tom môže byť zlé, že?
Každý to môže mať inak – a to je na tom to pekné, ale podľa mňa je tretí príbeh, menovite „Headache Room“ asi tým najlepším z tohto debutovového čísla Grave Worms. Slow-burn psychologický horror so štipkou lovecraftovského „kozmického“ horroru nemusí vždy zafungovať, tuná však funguje dokonalo. Koniec presne v štýle „what the hell?“, a verím, že čitateľ – rovnako ako ja – bude uspokojený.
A po prevrátení ďalšej stránky sa dostávame k poslednému príbehu, ktorý nesie názov „One for Sorrow“.
Riekanku, z ktorej tento názov pochádza, nepoznám, ale tak toto je brutal príbeh. Ak „Headache Room“ je psychologický horror, „One for Sorrow“ je psychologický horror o triedu vyššie. Normállne som si ho musel prečítať dvakrát, aby mi ťuklo, o čo ide, a záver prekvapil neskutočne. Nuž, nie všetko v živote je happy ending.
A posledná strana – tá nám zase ponúkne retro-reprodukciu zo spomínaného zásielkového katalógu, a ja prvé číslo britského komiksu Grave Worms zatváram s veľkým uspokojením.
Lebo čo viac si môžem priať?
Tu sa dostávame k tej nedokončenej odpovedi z úvodu. Evidentne, zhýčkaný jedinec by si mohol priať oveľa viac – stostranový omnibus, plnofarebnú kresbu… ale pribrzdíme, áno?
Osobne verím tomu, že Grave Worms pokračovať budú a nakoniec k tomuto všetkému aj dôjde – teda aj omnibus, aj farby, ale začiatky sú ťažké pre každého, obzvlášť v dobe, kde čítanie je nahradzované doom-scrollingom a obsah zhusťovaný do hashtagu s pár písmenkami, a kde print ako taký pomaly, no isto, ako mainstreamový nástroj šírenia informácií ustupuje do pozadia.
Nevadí – alebo, možno vadí. A preto si práve nadšenci ako je Rob, a jemu podobní nezávislí autori a kresliči, zaslúžia maximálnu podporu.
Viac na: https://gravewormsukhorrorcomic.com/
