Rob Talbot je chlapík, ktorého som počas môjho pobytu v UK chcel stretnúť, keďže sme istý čas bývali neďaleko od seba, ale jaksi to nevyšlo. C’est la vie, ako hovoria Francúzi. Stále som však sledoval, čo stvára a ticho som závidel – čo závidel, stále závidím.
Pýtate sa, prečo? Nuž, za prvé, pretože robí veci, ktoré ja nedokážem, a jeho najnovší projekt pre všetkých tých, ktorí majú radi kultúru vo všetkých jej podobách – nezávislý comics s názvom Grave Worms (ktorého recenziu si tu taktiež môžete prečítať) – toto tvrdenie len potvrdzuje.
A už táto skutočnosť bola dostatočným dôvodom na to, aby som položil Robovi pár otázok, aby som mohol uviesť jeho osôbku a jeho dielo aj čitateľom Vihorlat Media.
Takže bez nejakých zbytočných prieťahov – privítajme u nás Roba Talbota!
Ahoj, Rob, ešte stále nie je neskoro zaželať ti „Šťastný nový rok 2026!“, však? Ako sa ti zatiaľ darí v novom roku? Všetko v poriadku, všetky motory bežia, plnou parou vpred?
Šťastný nový rok! Áno, zatiaľ ide všetko dobre. Všetko fičí a usilovne pracujem na druhom čísle.
Keď sa po Vianociach a silvestrovských oslavách všetko pomaly – alebo vlastne rýchlo – vracia do bežného tempa, mnohí z nás sa ešte stále ohliadajú za predchádzajúcim rokom, bilancujú dobré veci, učia sa z tých zlých, z chýb… také to celkové rozjímanie, veď vieš. Keď už o tom hovoríme, aký bol pre Roba rok 2025?
Rok 2025 priniesol obvyklé stresy a napätia z dennej práce a rodinného života, ale celkovo môžem povedať, že bol pre mňa zlomovým rokom. Mám naozaj pocit, že som vyrástol ako človek aj ako umelec, nielen samotnou prácou, ale aj tým, že som ju dal von a dostal skutočnú spätnú väzbu. Niektoré reakcie boli úplne úžasné!
Samozrejme, najväčšou udalosťou na konci minulého roka bolo vydanie prvého čísla tvojho nezávislého komiksu Grave Worms (a mimochodom, ešte raz veľká vďaka za výtlačok k recenzii!). Bude prekvapivé, že mám v rukáve pár otázok práve k tomuto dielu. Dúfam, že nie, haha… Takže pekne od začiatku: kedy si prvýkrát začal uvažovať o tom, že vytvoríš vlastný komiks, a čo ťa k tomu viedlo? A hlavne – kde si sa naučil kresliť?????
Stručne povedané: asi desať rokov som vyjadroval svoju lásku k hororu a fantasy písaním pre hororové filmové magazíny ako Scream a Diabolique. No čím dlhšie som sa tomu venoval, tým menej ma to bavilo Vlastne to na mňa možno pôsobilo skôr negatívne. Nevedel som sa zbaviť dotieravého pocitu, že by som mal vytvárať niečo vlastné, namiesto toho, aby som sa pompézne tváril ako „expert“ a písal o práci iných ľudí. Aj keď si myslím, že som v tom bol už celkom dobrý.
Nejakým spôsobom ma hororový fandom priviedol späť ku komiksom, ktoré som po dlhých rokoch začal znovu zbierať, najmä klasické a staré hororové veci, ku ktorým som sa ako dieťa nedostal. Čím viac som ich čítal, tým silnejšia bola túžba vytvoriť vlastný komiks, hoci sa to zdalo ako šialený nápad vzhľadom na môj vek a nedostatok skúseností. Nechcel som niekoho žiadať, aby mi kreslil zadarmo, takže jediná alternatíva bola kresliť si to sám, aj keď som to celé desaťročia nerobil. Tak som začal intenzívne trénovať a potom som sa jednoducho odhodlal, aj keď som sa vôbec necítil pripravený.
Môj otec (Bryan) je uznávaný komiksový výtvarník, takže by sa dalo povedať, že to mám „v DNA“. Ale už dávno som sa rozhodol, že sa mu nikdy nevyrovnám (a stále je to veľmi nepravdepodobné), a že som lepší v písaní, takže som sa na to roky sústredil. Lenže hneď ako som si sadol ku kresliacej doske, všetko mi začalo dávať zmysel. Mal som pocit, že konečne robím to, čo som mal robiť od začiatku.
Úprimne povedané, dodnes obdivujem komiksových autorov. Vždy som si prial vedieť kresliť, ale žiaľ… tento talent nemám (ani žiadny iný, zdá sa, možno len talent zlyhávať v rôznych veciach, haha). Navyše, keď som vyrastal v bývalom Československu, nemali sme prístup k mnohým komiksom, v podstate len k tým domácim, schváleným úradmi. Aby som bol spravodlivý, aj tie boli fajn, hoci väčšinou vychádzali v ťažko dostupnom (no nemiluj plánované hospodárstvo) mládežníckom časopise ABC. V Spojenom kráľovstve to však bolo úplne iné a o amerických komiksoch ani nehovorím. Hneď na úvodnej strane Grave Worms spomínaš – a dúfam, že ti nebude vadiť, keď budem citovať: „Čisto z lásky k warrenovským magazínom [komiksy z vydavateľstva Warren Publishing], EC Comics, Scream! (IPC), Skywald Horror-Mood, Marvel Monsters, Charlton Chillers a DC’s Myriad Houses of Mysteries and Secrets.“ To je zostava, pri ktorej by fanúšikovia komiksov musia slintať! Ako si spomínaš na svoje prvé kroky vo svete čítania komiksov, ich zbierania a fandomu všeobecne? Najmä v Británii. Ktorý konkrétny komiks alebo séria je tvojou srdcovou záležitosťou?
Keďže môj otec bol, kým bol, komiksy boli u nás doma vždy. Mal som šťastie, že som si mohol čítať množstvo klasických Marvelov a DC z 60. a 70. rokov z jeho veľkej zbierky a neskôr som si ich začal kupovať aj sám. Hlavným orientačným bodom však bol britský týždenný sci-fi komiks 2000 AD, takže si vieš predstaviť to nadšenie, keď preň môj otec začal aj kresliť!
Scream! (nemýliť si s momentálne vydávaným filmovým magazínom) bol horrorový komiks, ktorý vydávala rovnaká spoločnosť (IPC) po tragicky krátky čas v roku 1984 – moje 11-ročné ja to považovalo za tú najlepšiu vec na svete. Toto bol môj komiks. Pravdepodobne práve kombinácia tohto a knihy Denisa Gifforda A Pictorial History of Horror Movies (a možno aj trochu Doctor Who) zo mňa urobila toho totálneho hororového maniaka, ktorým odvtedy som.
Dnes mám najradšej hlavne staré dobré EC Comics a Warren Magazines, ale milujem čokoľvek od Alana Moorea, Granta Morrisona a všetkých tých obvyklých “páchateľov”. Treba spomenúť aj novú EC edíciu od Oni Press a knihu Creepshow od Image Comics – sú bombové!
Tie som objavil po tom, ako som začal pracovať na GraveWorms. Keďže pokračujú v tej istej tradícii, ale robia ich niektorí z najlepších umelcov a scenáristov na svete, možno je to aj dobre, haha.
Spomenul si, že dokončiť prvé číslo Grave Worms ti trvalo 2 roky. Aj keď nie som úplne prekvapený, vzhľadom na to, ako čas v týchto dňoch letí, stále – to je ale strašne veľa času stráveného na tvorbe komiksu, však? Aj keď nakoniec sa hodnotí výsledok (aspoň podľa mňa), ale napriek tomu – aké boli najväčšie prekážky v jeho vývoji a produkcii?
Nuž, okrem takmer všetok čas zaberajúceho zamestnania (ktoré požiera aj väčšinu mojich víkendov) a rodinného života, bol to neustály zápas medzi strachom a odolávaním.
Znova sa učiť kresliť, znova pochopiť, ako fungujú komiksy, naučiť sa poriadne používať Rotring pero – nie je to jednoduché, keď si ľavák, to ti poviem. Nenávidieť veci, ktoré som práve nakreslil. Musel som to brať ako akýsi učňovský výcvik a snažiť sa nestarať o to, či to niekoho bude zaujímať, či to bude niekto považovať za dobré alebo nie. Ale napriek tomu som si ten proces užíval a stále mi pripadá (a stále sa mi to cíti) ako skutočné víťazstvo, keď som sa dokázal posadiť na zadok a niečo urobiť, obzvlášť keď som po náročnom pracovnom dni úplne vyčerpaný. Potom, keď som to konečne celé nakreslil, som sa musel úplne od nuly naučiť všetky tie „postprodukčné“ veci – program na pridávanie textu, bubliniek, čistenie chýb a podobne. Predná obálka bola prvá vec, ktorú som vôbec digitálne vyfarbil. Takže áno, vo všetkých ohľadoch to bola obrovské množstvo vzdelávania sa.
Musím povedať, že sa mi strašne páči ten milý odkaz na staré komiksy v podobe reprodukcií tých starých zásielkových reklám z obdobia zlatej éry tlačených inzerátov (priznávam sa, že na také veci mám slabosť). Ako dieťa – koľko peňazí si minul na veci z takýchto reklám? 🙂
Obávam sa, že odpoveďou na túto otázku je “nič”! Tieto reprodukcie pochádzajú Charlton komiksov zo začiatku 70. rokov (20. storočia – pozn. red) a to som bol vtedy ešte batoľa. A sú to americké komiksy. Ale chcel som ten komiks zasadiť práve do tej éry, akoby som hovoril: „staré dobré hororové komiksy sa vracajú!“
Samozrejme, o čom sú komiksy? No predsa o príbehoch a kresbách! V tomto úvodnom čísle Grave Worms máme štyri príbehy a ja rozhodne nie som sám, komu sa páčia! Zaujímavé je, že každý z nich vyvoláva nejaké spojenie so širším kultúrnym svetom, napríklad ten obraz továrne v úvodnom príbehu „Monsters“… všetko, na čo som dokázal myslieť, bola tá továreň z trashového zombie filmu Bruna Matteiho „Hell of the Living Dead“ :), „The Headache Room“ – myslím, že istý pán z Providence v Rhode Islande by dal príbehu palec hore… však?
Je sranda, že som si ten Matteiho film nedávno znova pozrel. Stále je úžasne zlý, ako si pamätám, ale vždy som ochotný si vypočuť trochu muziky od Goblin! Tá továreň v komiksebola v skutočnosti inšpirovaná jednou továrňou vo Warringtone, ktorú som zazrel, keď som cestoval okolo vlakom. To však neznamená, že som pri tej super-krvavej scéne v príbehu nemal Lucia Fulciho úplne v hlave, preto ten kúsok „očného násilia“. Presne tak, s „Headache Room“ si trafil – Lovecraft a William Hope Hodgson boli tam absolútne tie kľúčové body. Rád by som veril, že by im to dali palec hore, nech sú kdekoľvek! A na konci „Dance of Death“ je aj očividná poklona Poeovi.
Za zmienku stojí kritika súčasného hudobného biznisu v „Dance of Death“ a ten koniec sa mi fakt páči (nebudem ho spoilovať, nie, ani náhodou). A máš aj zaujímavé spojenie s hudbou, ale predtým, než sa k tomu dostaneme – po #1 zvyčajne prichádza #2 (pokiaľ to nie je „Thankskilling“, haha) a preto sa musím spýtať – kedy plánuješ vydať druhé číslo Grave Worms?
Ako vieš, to prvé číslo mi trvalo dva roky, ale robím všetko, čo môžem, aby som #2 stihol za jeden rok, s výhľadom na september tohto roka (2026 – pozn.red). Momentálne to vyzerá reálne, ale človek nikdy nevie, čo mu život pripraví, však? Každopádne, to je plán…
Vydávanie tlačenej publikácie na konci 2025 určite vyžaduje poriadnu vieru – úpadok tlače je viditeľný a asi už nikto nedokáže tento trend zastaviť či otočiť. Pre tých z nás, ktorí sme fanúšikmi nezávislej/undergroundovej tlače, je to smutné a myslím, že sa dá pokojne povedať, že v tomto poli už nie sú žiadni konkurenti, len spolu-preživší. Predtým, než prejdeme k ďalšej téme – sú nejaké ďalšie zaujímavé britské nezávislé komiksové publikácie, ktoré by si čitatelia a fanúšikovia Grave Worms mali tiež pozrieť? Nejaké komiksové zhromaždenia (cony), ktoré stoja za zmienku, ktoré by sa konali blízko tvojho bydliska?
Hanbím sa priznať, ale žiadne momentálne publikované naozaj nepoznám – asi tam nejaké dobré veci budú, ale keď sú rovnako undergroundové a mimo radaru ako tie moje, je ťažké ich objaviť! Podľa toho, čo vidím, väčšina „Comic Conov“ v týchto končinách sú skôr zberateľskými burzami, kde sa komiksy takmer neobjavia. Ale je tu Lakes International Comic Art Festival (zvyčajne sa koná buď vo Windermere, alebo v Kendale), kde som uviedol GraveWorms. Tam sa všetko týka komiksov a komiksových románov, žiadni cosplay Stormtrooperi alebo Spider-Man sa tam neobjaví a tento festival určite stojí za návštevu. Veľa dobrého počúvam o festivale Thought Bubble v Leedse, dúfam, že sa tam tento rok dostanem, a plánujem aj opätovnú návštevu Lakes.
Viem, že pracuješ aj ako event manager / organizátor / promotér (alebo ako to nazvať) v skvelom podniku v Prestone (Lancashire), ktorý sa volá The New Continental. Poďme si tu trochu urobiť sebapropagáciu, Rob!!! Môžeš nám viac povedať o svojej práci tam a The Conti nám predstaviť? Najprv a predovšetkým – aký je rozdiel medzi The Continental a The New Continental?
Nie je medzi tým vôbec žiaden rozdiel! Keď súčasní majitelia prevzali podnik, pub bol v zlom stave a mal zlú povesť – facebookový účet bol nazvaný „New“ Continental práve preto, aby označil čistý štart a odtrhnutie sa od starej verzie, ale miesto sa oficiálne vždy volalo len The Continental. O sedemnásť rokov neskôr má FB účet stále ten istý názov, lebo by to bolo príliš veľká otrava meniť ho. A prečo aj zmiasť ľudí? Pre väčšinu Prestončanov je to proste „the Conti“.
Je to menší (kapacita 200 ľudí) podnik, zastrčený pri brehu rieky, ktorý sa vždy snaží prekonať sám seba. Má skvelú koncertnú sálu („The Boatyard“), s tou výhodou, že hneď vedľa je pub, ktorý ponúka najlepšie jedlo a pitie v meste – a netvrdím to len preto, že tam pracujem! Program podujatí zahŕňa všetko od punku a metalu cez folk, jazz, divadlo až po stand-up comedy. Máme dokonca mesačný filmový klub a večer poézie. A moja práca v Conti? Zabezpečujem a vybavujem všetkých interpretov a agentov, robím väčšinu marketingu, plagáty atď. a väčšinu večerov manažujem samotné eventy. Je to obrovská robota a poriadna neúprosná horská dráha, lebo máme dva-tri koncerty týždenne, celý rok. Byť na miestach na vystúpeniach je zábava, ale úprimne – to nudné, čo robím v kancelárii počas týždňa (administratíva, marketing, hasenie požiarov atď.), je to, čo to celé drží pohromade.
Myslím, že sa zhodneme, že akousi definujúcou čiarou v našom živote bude lockdown Covid-19, a teda éry BC (pred Covidom) a AC (po Covide). Sme tri roky po skúsenosti s lockdownom, myslíš si – z tvojej skúsenosti ako event managera – že to stále ovplyvňuje eventy ako koncerty a podobne, napríklad v zmysle počtu divákov…?
Mali sme šťastie, že sme sa z toho všetkého celkom dobre spamätali, a počty návštevníkov sú dnes väčšinou buď skvelé, alebo aspoň uspokojivé, ale zisťujeme, že niektoré kapely teraz rušia koncerty kvôli oveľa menším výhovorkám ako predtým – po tom, ako sa počas obdobia lockdownu stalo normálnym, že sa veci rušia a odkladajú. Navyše sa zdá, že strašne veľa ľudí teraz čaká s kúpou lístkov až do poslednej chvíle (možno pre prípad, že by sa koncert zrušil?). Ako si vieš predstaviť, pre koncerty, na ktorých visia veľké peniaze, to môže byť dosť stresujúce! Podľa toho, čo som počul od ľudí z iných podnikov, vyzerá to takto všade.
Riskujúc, že budem znieť ako vyšetrovateľ z kriminálky, haha – ako si sa dostal k takej zaujímavej práci? Vzhľadom na ten široký rozsah bookovaných hudobných aktov – od tribute kapiel, croonerov, indie rockových skupín až po rôznych umelcov zo zahraničia – človek musí mať poriadne vytriedený hudobný vkus a určite nie obmedzený na jeden žáner… kde si nazbieral tie skúsenosti počas rokov? Len počúvaním a objavovaním hudby, ako si vyrastal, alebo si mal nejakú predchádzajúcu hudobnú kariéru?
Uff, to je ďalšia dlhá storka. Stručná verzia: mal som proste šťastie, že to prišlo práve vtedy – bol rok 2009, pár rokov som robil učiteľa angličtiny a to ma úplne deptalo. Zábavné je, že ma najprv najala umelecká organizácia, ktorá mala program tohto podniku menežovať, len na marketing, písanie tlačových správ a podobné veci (moja angličtinárska fakulta mi otvorila dvere). Potom, asi po šiestich mesiacoch, mi zrazu povedali: „musíš zorganizovať nejaké koncerty!“ Nikdy som nič podobné nerobil a mali sme prázdnu miestnosť bez jediného kusu vybavenia. Nemal som tušenia, čo robím, a urobil som všetky možné chyby. Párkrát som to takmer zabalil. Ale pomaly, no isto som naberal skúsenosti a koncertná sála sa postupne lepšie a lepšie vybavovala, až sa stala tým profesionálnym setupom, aký máme dnes. O sedemnásť rokov neskôr je tá umelecká organizácia dávno preč, ale podnik prosperuje a ja som stále v ňom. Jupí.
Hudobne som vždy bol len fanúšik, nikdy som nehral na nijaký nástroj, nebol som v kapele ani nič také. Žiadne predchádzajúce skúsenosti s kapelami, vôbec. Prvý veľký koncert, ktorý som tam bookol, boli Subhumans, takže som tam čerpal zo svojich punkových koreňov. Jasné, nemôžem si len uspokojovať svoje záujmy (moje chute sú ďaleko od „univerzálnych“, povedzme to tak), takže spočiatku som musel čerpať z obmedzených znalostí iných žánrov, aby tam bolo niečo pre každého. Teraz už mám slušné poznatky o väčšine žánrov. Preston má len obmedzený počet „hláv“, takže tribute kapely a podobné veci tvoria chrbticu, ktorá drží dvere otvorené a umožňuje nám experimentovať s tým odvážnejším, výstrednejším materiálom.
Nemohol som si nevšimnúť – aký veľký fanúšik nemeckých thrash metalových legiend Destruction si? Samozrejme, mám na mysli opäť Grave Worms, konkrétne príbeh „One for Sorrow“ – bolo zaradenie loga kapely nejakým easter eggom alebo vnútorným vtipom pre zasvätených? Alebo to bola úplne náhodná myšlienka v momente, keď si príbeh vyvíjal a kreslil?
Ako teenager som bol vo svojich metalovo-punkových časoch ich veľkým fanúšikom a nedávno som ich začal znova objavovať, spolu s Celtic Frost a podobnými kapelami. Všimol som si, že hrali v Londýne, no nedokázal som sa tam dostať, takže tie dve dievčatá v závere „One for Sorrow“ nakoniec išli na ten koncert namiesto mňa! Pomyslel som si, že by to bol cool odkaz, ale pre kohokoľvek, kto to nepozná, to môže rovnako vyzerať ako nejaká generická metalová kapela, ktorú som si vymyslel pre ten panel. Teší ma, že sa mi podarilo v tom stripu nenápadne vsunúť aj tú masku z filmu Demons. Kto vie, ten vie!
Ale späť k Lancashire a jeho hudbe… Myslím, že sa dá pokojne povedať, že tvoja rola event managera ti dáva celkom detailný prehľad o lokálnej a susednej hudobnej scéne, však? Takže čo je teraz v Lancashire hot? Aké kapely alebo sólových umelcov by si odporučil našim čitateľom, aby si ich pozreli?
Momentálne je dosť v kurze mladá post-punková kapela z Manchesteru menom Yaang, máme ich tento mesiac v podniku (december 2025, pozn. red.. Psych kapela z Prestonu Hawk Owl tiež stojí za pozornosť, práve sa dvíha z popola predchádzajúcej kapely Tero Kulero. Lancashire má peknú malú experimentálnu/noise scénu; pozri si Polypores a čokoľvek z labelu Them There Records. A Blackpool vždy ponúka kopec solídnych punkových kapiel, momentálne sú moji favoriti Cock Batteth a Ice Scream Men.
Pomaly sa blížime k nevyhnutnému koncu tohto malého rozhovoru – máš nejaké zaujímavé plány a ciele na rok 2026 (okrem, dúfajme, nového Grave Worms)?
Áno, dokončiť GraveWorms 2 je hlavná vec, ale okrem toho len pokračovať v snahe robiť program v Conti väčší a lepší. A samozrejme, naďalej sa učiť a rásť ako človek, čo najviac to pôjde. Čo mi, myslím si, zaberie dosť času.
Nesmieme zabudnúť na dve veci – prvá: Kde môžu čitatelia, ktorí majú záujem o tvoju komiksovú tvorbu, nájsť tvoje veci? Obzvlášť mimo Veľkej Británie?
Existuje web (https://gravewormsukhorrorcomic.com/), stále je však “vo výstavbe” (teda, nie je na nej nič), lebo sa mi akosi nedarí pochopiť WordPress! PPlánujem si na to niekoho zavolať na pomoc. Ale aspoň v UK si odtiaľ môžeš komiks kúpiť. Medzinárodne, bohužiaľ, momentálne iba cez eBay, kým to všetko lepšie nevyriešim. Problém s týmito vecami je, že človek sa nakoniec ešte viac zabije prácou a rozptyľuje sa od toho, čo naozaj chce robiť – tvoriť! V dni je len toľko hodín. Sebapropagácia je fakt otrava, haha.
A druhá: Nejaký odkaz ľuďom, ktorých si myslíš, že si v tomto rozhovore zaslúžia spomenúť? Z akéhokoľvek dôvodu, alebo aj bez dôvodu?
Moja žena Lisa a moje dve dcéry za to, že znášajú, ako som polovicu času „prítomný, ale neprítomný“! Moji rodičia, Bryan a Mary, za rôznu pomoc s GraveWorms. A program živej muziky v Conti by sa nikam nedostal bez mojich skvelých zvukových inžinierov: Davea, Stuarta, Ethana, Dana, Jamesa a Alizon.
A jedna povinná – slávne posledné slová, odkaz naším čitateľom?
Ak robíš akúkoľvek tvorivú prácu alebo sa venuješ projektu, ktorý je tvojou vášňou, tak v tom pokračuj bez ohľadu na všetko a dotiahni to až do cieľa! Naozaj nie je lepší pocit. Koniec kázne. Okrem toho dúfam, že niektorí z vás ten komiks objavia a budú si ho užívať.
Veľká vďaka za Tvoj čas, Rob!!! Všetko dobré!!
Vďaka, Rudolf, veľa šťastia s webom a so všetkým, čomu sa v roku 2026 budeš venovať!
Robov FB: https://www.facebook.com/rob.talbot.1865
